Keď smrť fundraisingu pristane…

V septembri minulého roku som napísal blog o fascinujúcom príbehu malej Rachel a o súcite, ktorý vyvolala jej náhla smrť. Rachel sa rozhodla získať od svojich kamarátov a rodiny namiesto darčekov k jej deviatim narodeninám 300 dolárov na pomoc ľuďom trpiacim nedostatkom pitnej vody. Po autonehode, pri ktorej tragicky zahynula, sa na jej fundraisingovú stránku začali hrnúť príspevky ako prejav sústrasti. Dodnes prispelo 32 tisíc ľudí sumou viac ako 1,265 milióna USD. Tá pomôže organizácií Charity Water zabezpečiť dodávky pitnej vody pre viac než 63 tisíc ľudí.

Dnes som na blogu 101 Fundraising zachytil veľmi podobný príbeh. Tentoraz sa 30-ročná  Claire Squires rozhodla zabehnúť Londýnsky maratón s cieľom vyzbierať 500 libier pre organizáciu Samaritans. Tá zabezpečuje emocionálnu podporu ľuďom vo Veľkej Británií a Írsku. Jej hlavnou aktivitou je prevádzkovanie telefónnej linky, na ktorej môžu nájsť pomoc ľudia v ťažkej psychickej situácii.

Žiaľ, Claire sa v tridsaťjedenročnej histórii maratónu stala jedenástym bežcom, ktorého organizmus náročný beh nevydržal. Keď sa správa o jej smrti iba kilometer pred cieľom rozšírila cez tradičné, no najmä cez sociálne médiá, na jej fundraisingovú stránku začali prúdiť tisíce darov. Ich suma už presiahla milión EUR.

Samozrejme, aj tento príbeh vyvolal veľkú diskusiu, a to nielen v kruhu profesionálnych fundraiserov. Je viac menej jasné, že v týchto prípadoch nehralo veľkú úlohu to, pre akú organizáciu sa Claire či Rachel rozhodli zbierať peniaze. Množstvo darov a masívne šírenie ich príbehov je skôr spôsobené nástupom sociálnych sietí, jednoduchosťou, ktorú on-line darcovstvo ponúka a samozrejme dojímavým príbehom, ktorý sa cez Facebook či Twitter rýchlo a ľahko šíri. Oba príbehy mali spoločné aj využívanie tzv. “friendraisingu” (alebo Friend-to-Friends či Peer-to-Peer fundraisingu), kedy si fundraisingovú kampaň pri príležitosti narodenín, svadby alebo aj maratónskeho behu, v prospech nejakej organizácie dobrovoľný fundraiser založí a oslovuje svojich známych, aby na ňu prispeli.

Ak by malo z týchto dvoch príbehov plynúť akékoľvek ponaučenie, určite nebude o hľadaní dobrovoľného fundraisera, ktorý chce tragicky zomrieť (odpusťte mi prosím tento sarkazmus). Skôr by sme si my, fundraiseri na Slovensku, mali aj vďaka týmto dvom príbehom uvedomiť, aký potenciál sociálne média a online fundraising v tejto dobe prinášajú a naučiť sa ich využívať. A samozrejme emócie sú dôležité a pri šírení posolstiev (žiaľ) pomáhajú viac ako fakty. A to často nemusí ani nikto tragicky zomrieť…

Igor Polakovič

P.S.: viac informácii o prípade Claire Squires nájdete na 101Fundraising.org